Krása prírody

Súľovské skaly sú najväčším fenoménom prírodných krás tejto časti slovenskej krajiny. Ich jedinečnosť obdivujú milovníci prírody už dávno. Predmetom obdivu sa stali medzi geológmi, zoológmi, ornitológmi, výtvarnníkmi, cestopiscami, turistami.Už v roku 1839, v kronike rodu Madočániovcov sa v latinskom zápise píše: Skaly a skalné balvany, ktoré vyčinevajú okolo dediny Súľov v dosť značne dlhom okruhu a ktoré akoby predstavovali malebné divadlo a hru prírody, sú navštevované, skúmané a s údivom obdivované cudzincami prechádzajúcimi aj z iných krajín.
Saský kráľ Fridrich AUGUST 1840 navštívil Slovensko, neobišiel Súľov, po skalách ho vtedy sprevádzal miestny evanjelický farár Pavol TEŠEDÍK ml., ktorý kráľa pozval do svojho skromného bytu na raňajky.

Najvyšší vrch Súľovských skál je ŽIBRID (868 m.n.m.)nasleduje Pyskatá kačka (822,3 m n.m.) a Pátriková (816 m.n.m.). Na mapách sú skrátené názvy KAČKA a Pátriková vystupuje ako BRADA. Skaly o ktorých hovoríme, zaberajú 1/5 prírodovedecky, krajinársko-esteticky a turisticky najhodnotnejšie časti tohoto územia.

Odborný prieskum Súľovskýh skál začína v XIX. storočí prírodovedcami. Už sme tu spomínali významného geológa, paleontológa, prírodovedca, Dionýza ŠTÚRA. On dal tomuto prírodnému útvaru názov SUĽOVSKÝ ZLEPENEC. (V roku 2000 bola na pamiatku D. Štúra odhalená pamätná tabuľa na skalnom brale, v tiesňave.) Prvé botanické články z tejto oblasti uverejnil Jozef Ľudovít HOLUBY, ktorý sa okrem prírodovedy venoval aj histórii. Prieskum z oblasti zoológie urobil Karol BRANČÍK, neskôr riaditeľ Muzeálneho spolku župy Trenčianskej, od 1904 kráľovský radca. Svoje práce si sám ilustroval. Dnes majú hodnotu nielen poznávaciu, majú aj kultúrno-historickú a estetickú cenu.

Prírodovedci včas pochopili, že tento krásny kút Slovenska treba chrániť. Preto už v roku 1929 sa uzatvára prvá dohoda o ochrane skál. Definitívne roozhodnutie o ochrane tohoto územia padlo však až 24.IV.1973, kedy boli Súľovské skaly vyhlásené za prírodnú rezerváciu (543 ha) s ochranným pásmom (281 ha). Územie je budované najmä zlepencami, zloženými z okrúhliakov vápenitých hornín a dolomitov stmelených vápenitým tmelom. Po obvode zlepenca sa vyskytujú mohutné izolované bloky vápencov. Najväčšie bradlo sa nachádza nad obcou Súľov smerom na západ. V roku 1952 sa tu ťažil vápenec a pálilo sa vápno. Vápenka bola uzavretá, lom zarástol prirodzenou vegetáciou. Celé územie Súľovských skál sa vyznačuje geomorfologickou zvláštnosťou a perstrosťou. Nájdeme tu bralnaté hrebene, skalné mestá, veže, stĺpy, organové píšťaly, brány (Gotická brána, Obrovská brána), pseudokrasové jaskyne (Šarkania diera). Gotickú bránu tunajší ľud volal Lomená brána, majiteľ turistického domu p. Cisařovský ju premenoval na Gotickú bránu. Snaha premenovať Šarkaniu dieru na Jánošíkovú dieru už nebola taká úspešná. Obrovská brána sa volala pôvodne Panská. Obrovskou ju nazval Dr. Bukovinský, a - ujalo sa to. Niektoré pomenovania skál sú veľmi staré. Stretáme sa s nimi už v stredovekých listinných prameňoch. Zmienky o nich sú už v roku 1470. Zmienky sú aj v darovacích listinách, tieto útvary boli zároveň aj hraničnými bodmi území. Najstarší názov je ROHÁČ. S týmto pomenovaním sa stretáme v známej listine z roku 1193 pod názvom ROHACH. 1805 sa konala revízia chotárov viacerých obcí. V spise sa zachovali aj odpisy starších listín s vymedzujúcimi hranicami. Z listín aj z výpovedí vyplýva, že pod menom ROHÁČ myslia Súľovci chotár s Hrabovčanmi. 1805 v listine sa hovorí, že vyčnievajúcu skalu volali Hrabovci Patrikova skala a Hradnania ju volali ROHACS. Hradné zoskupenie Roháč je tiež menované ako Roháč, ktorým je pomenované hradné bralo. V tom čase dve skalné skupiny niesli to isté pomenovanie:

Ďalším skalným útvarom sú VRÁTA nachádzajúce sa pri ceste vedúcej z Hlbokého cez vodopád k sedlu Roháč-Čiakov. V r. 1268 je v listine táto skalná brána uvedená ako hraničný bod územia Hrabového pod názvom KUKAPU ( z maďarčiny: kü = kameň a kapu=brána, čiže: Kamenná brána. SOKOLIA SKALA sa dnes volá HAVRANIA SKALA, ŠARKANEC (ŠARKANCE) je dnes dolinka, v ktorej leží ŠARKANIA DIERA. Roháč predstavuje vrch, ktorý sa aj dnes volá ROHÁČ.

Mnoho chotárnych názvov sa zachovalo tak, že ich ľudia neustále používali a potrebovali poznať. Hôrny poriadok z roku 1770 spisuje poriadky pre horu(hory) súľovských a hradnianskych hôr za akých podmienok v horách robiť, alebo ako a čím sa bude trestať porušenie tohoto poriadku. Kvôli aktualizácii, že by sa podobný hôrny poriadok zišiel aj v dnešnej dobe(citujeme) : "Kdiby volaktery z obyvateluv tichže dvuch osad Sulova a Hradnej dopustil se, z jakejkolek hory, anebossto y ze sveho užitku, bez panskeho dovolení drevo prodat, anebo pod fortilem, kdy na riad potrebuje a jemu se dovolý, takove drevo by dal do susedskej dediny na spravovany takoveho riadu, ten a takovy bez vsseho ohledu nech tež trestan bude na tele 40 palicamy skrze pana inspectora..."

V štrnástom bode Hôrneho poriadku sa píše:... Jestliby nekdo z obivateluv, luký, ssiata, na passjenek zanechane role, aneb zahrady vipasal, travu cuzu vyžinal, aneb v zboži travu vybiral, rovne kdoby smel ploty okolo zahrad, kopaníc luk vyrobenisk, rosbierat, anebo tež v poly snopy krast, a ovotce v zahradach pobrat, ten a takovy, predepsanu pokutu, totiž 40 palicjamý, žena pak trlicu s dvacatma korbačamy...

V tomto poriadku sú aj chotárne názvy. Vymenujeme len niektoré: Dubovce, Jedlovníky,Černy potok, Somárce, Od Teplanského, Drienovského, Maršovského, Predmerského, Jablonovského, Od Vláry, po Mraviny, od Bachora po Mičuchovské, Pod Rakytím, Od Rokyti po Bodjanské a MaloČernjanské, Patuchy, Od Bodjanského chotára na Osadek, na Vlčiu Jamu, Väčší a Menší Hradištja, Ivanova lúka, Lámaná skala, z Lieskovice na Slušje Lazy, na malú Ruozoru, po vrch Lipovca, atď. Z uvedeného jasne vyplýva, že v Súľove a Hradnej chotárne názvy majú slovenský pôvod. Tieto názvy sa po stáročia nemenili. Obyvatelia ich zdedili po predkoch.

Krásu a neopakovateľnosť skalných útvarov Súľovských skál dopĺňa bohatá fauna a flóra. Hovorili sme o nej už v I. kapitole. Mnohé druhy sú výnimočné a vyskytujú sa iba v tomto regióne, tu dosahujú hraničné územie svojho výskytu. Kvôli prehľadnosti píšeme len druhové pomenovania:

• z reliktov rastlín: dryádka lístková,
• z endemických (žijúce len na určitom území): klinček lesklý, klinček peristý včasný, soldanelka karpatská, poniklec prostredný
• z horských a vysokohorských: prvesienka holá, horcokvet Clusiov, zvonček maličký
• z travertínových pramenísk: Kortúza Matthilová, žltohlav európsky, zriedkavo - kavyľa.
• z drevín: buk lesný a borovica lesná, smrek obyčajný, smrekovec opadavý, dub zimný, mukyňa obyčajná, javor horský, tis obyčajný
• z chránených drevín: drieň obyčajný, muchovník vajcovitý, klokoč perovitý.

Celkom. 26 druhov stromov a krovín.

Z fauny uvádzame takisto prehľad:

• faunu v tejto lokalite zastupuje 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov
• zákonom sú chranení: jašterica múrová, slepúch lámavý, zmyjovec hladký

Cicavcov je tu 33 druhov. Dva druhy netopierov - večernica tmavá, raniak hrdzavý, v Šarkanej diere:

• netopier obyčajný
• podkovár malý
• z drobných cicavcov:
  • ryšavka žltohrdlá, piskor obyčajný, hraboš poľný
• jazvec a mačka divá sú ojedinelí,
• rys strovid - len prechodne,
• z poľovnej zveriny:
  
  • srnec hôrny, sviňa divá, jeleň hôrny

Vyše 90 druhov vtákov, 80 druhov tu hniezdi, dravých: sokol myšiar, kavka tmavá, výr skalný, krkavec čierny, škorec obyčajný, vodnár obyčajný, trasochvost horský, skaliar pestrý, včelár lesný, myšiarka ušatá, žltochvost domový...

Zvláštnosťou prírodnej krásy je 15 m vysoký HLBOCKÝ VODOPÁD. V Súľovských skalách sa nakrúcali exteriéry filmov Pacho, hybský zbojník, detský film OTEC, Janko Hraško, Pan Wolodyjovski, Sokoliar Tomáš.