Krása stavieb

v období renesancie sa na Považí rozšíril "Bytčiansky štýl stavieb Kaštieľov," keď panská vrstva z nebezpečných výšin polozrúcaných hradov prechádzala do nových stavieb v mestách. Byčiansky štýl našiel ozvenu v zemianskych kúriách. Ako vzor pôsobil Svadobný palác v Bytči, postavený s jemným citom pre harmóniu. K podobným stavbám patria tri renesančné kaštiele v Súľove-Hradnej. Presný rok ich výstavby nie je ľahké určiť. Jednu kúriu v Hradnej dostala v roku 1591 Helena Sirmiensis, ktorá ju obývala; kúria v Hradnej bola vtedy opustená a získala ju Katarína Sirmiensis, vdova po Pavlovi Akajovi. Kaštieľ v Súľove prináleží k časti panstva nazývaného HORNÝ DVOR. Postavený 1592-94. V interiéroch sa zachovali pôvodné portály s kamenným ostením na jednom z nich sú vytesané aj inicály majiteľov. I.D.1592 H.S. (Ján David a Helena Sirmiensis). Odborným pamiatkovým výskumom bolo v kaštieli zistených päť stavebných etáp. I.Renesančná, II.Neskororenesančná, III.Baroková, IV.Úpravy XIX. storočia, a V. Úpravy XX. storočia. Ku kaštieľu aptrila aj hospodárska budova, kočiareň, maštaľ pre kone, bryndziareň, pajta, maštale, ovčiareň, rybník. Stavba bola majetkom rodu, až do XIX.strč. patrila Karolovi a Františkovi Sirmiensis. Po smrti Ľudovíta, kapitána armády, prísediaceho atď. (hovorili sme o ńom v I. časti) kaštieľ predala jeho manželka podžupanovi a kráľ. radcovio Ľudovítovi Akajovi. Majitelia sa potom menili až do prelomu storočí XIX. aXX. strč., keď Alexander, majiteľ hornodvorského panstva bol v roku 1914 v Súľove, od neho získal hornodvorské panstvo DEZIDER SÚĽOVSKÝ. Po vzniku ČSR 1920 predal tento majetok Tatrabanke. Správcami boli pán Rapoš a Ján Konečný. Po Tatrabanke majetok vlastnil VINCENT MIČURA zo Záriečia, jeho rodina sa nasťahovala, vyťal stromový park, zrúcal staré domy, rozpredal časť pozemkov miestnym obyvateľom, predal role, hory si ponechal. 1997 zomrel dlhoročný správca kaštieľa Štefan Kúdelčík. Po znárodnení (1948) rodina Mičurova musela svoj majetok odovzdať štátu. V Súľove mohli zostať až do 1948. Potom sa kaštieľ stal majetkom JRD, neskôr prešiel do rúk obce. Kaštieľ slúžil vhodným a nevhodným účelom: v ňom malo kancelárie JRD, vyučovali sa tu žiaci meštianskej školy, jedna miestnosť bola sobášnou sieňou, sídlila tu Pošta, Zvazarm, knižnica, Pamätná izba odboja, sklad zberu papiera. vo vedľajše budove MNV, požiarna zbrojnica.

Po revolúcii 1989 bol majetok v reštitúcii vrátený opäť rodine Mičurovej, tá vykonala prepotrebnú rekonštrukciu kaštieľa.

Druhý veľký kaštieľ panstva je DOLNÝ DVOR. Postavený koncom XVI. a zač. XVII. storočia. Predpokladá sa, že stojí na ešte starších základoch. Prístupuný bol zvonku drevenou pavlačou, aj priamym vchodom na prízemí. V kaštieli nájdeme letopočty na štyroch rôznych miestach, to je svedectvo o postupnej stavbe, ale aj postupnej prestavbe kaštieľa.

Rok 1603 je prvým záznamom. Vstupný portál má príbuzné motívy ako bytčiansky svadobný palác. Líši sa v niektorých prvkoch. Aj vnútorné miestnosti majú odlišné dispozície od bytčianskej stavby. Zaujímavý je letopočet 1660; vidieť ho na kamennom schode pred pavlačou. Na futre, na poschodí, sú iniciály T.S.H.G. A.D. 1660, inciály sú opäť mená staviteľov: Teodóz Sirmiensis, Helena Guzovičová v roku Pána 1660. Datovanie 1861 možno vidieť zvonka v kamennej obdlžnikovej tabuľke na východnej strane pod strechou, na konci dvorcovej časti.

Tento, tzv. Teodózov kaštieľ po súľovských zemepánoch vlastnil JOZEF RAŠKA. Správcom bol Mikuláš Semera z Budapešti. Po Mikulášovej smrti majetok prešiel na jeho manželku Rozáliu, ktorá bola tútorkou maloletého syna Štefana. Od Štefana Semeru pozemok aj kaštieľ odkúpili spoločne súľovskí občania 1930. Odkúpiteľov bolo 69, panstvo bolo rozdelené na 147 čiastok. Kaštieľ pripadol len dvom zo všetkých kupcov -- Štefanovi Šefarovi a Jurajovi Durajkovi, ktorí s rodinami začali v kaštieli bývať a museli ostatným podiely aj vyplatiť.

Štefan Šefara mal manželku Adelu Križanovú. Jej rodičia boli mlynármi v "dolnom mlyne,"v Súľove. Hneď pri bráne zriadili pohostinstvo s ubytovaním na poschodí. Zakúpiť väčšiu časť kaštieľa nebola ľahká záležitosť. Podiely sa museli vyplácať od krčmárenia. Mária Šefarová v krčme zastupovala, nocľaháreň na poschodí v prenájme Slovakoturu mala tiež na starosti, počet postelí dosahoval stovku. V polovici päťdesiatych rokov XX. strč. súkromné pohostinstvo prevzal štát (Jednota), Šefarovská časť kaštieľa 1995 prešla kúpou do vlastníctva nového majiteľa /Ing. Jozef Haroník/.

Pani Katarína Durajková bývala v kaštieli ako posledná, zomrela 1985. Odvtedy v kaštieli už nikto nebýva. Stavba je v zlom stave, využívajú sa z nej len pivnice.

Kaštieľ bol viackrát predmetom skúmania pamiatkárov. Celkový prieskum bol až v roku 1982. Tento prieskum rozlíšil až šesť stavebných etáp v histórii tohoto kaštieľa: I.- ranorenesančná, koniec XVI. storočia. II. renesančná - vymedzená rokmi 1603 - 1618. III. neskororenesančná - okolo roku 1660. IV. baroková - druhá polovica XVIII. strč. V. stavebné úpravy v XIX. storočí. VI. stavebné úpravy v XX. storočí. Výskum popisuje všetky zmeny vykonané v interiéri, všetky zvláštnosti, dobové vzácnosti (napr.: zachované klenby, štukový svorník klenby, drevené vstupné portály do suterénu, kamenné portály do miestností na poschodí, trámové stropy, baroková vstavané skrine, datovanie na portáloch. Možno sa nájdu prostriedky, aby sa aj tento kaštieľ zaskvel v plnej kráse.

Matej Bel vo svojich NOTÍCIÁCH (30-te roky XVIII. strč.) uvádza v Súľove TRI kaštiele. Dva sme už priblížili. Tretím je budova evanjelickej fary, ktorá bola záasadný spôsobom prestavaná v XX. storočí.

RENESANČNÝ KAŠTIEĽ v HRADNEJ bol postavený za Akajovcov v XVI. storočí.

Tetno veľký kaštieľ je stavaný tiež podľa vzoru Bytčianskeho zámku. Je redukovaný, bez arkád, s okrúhlymi nárožnými bustiónmi. Je to do zeme vsadená, jednopodlažná budova. Bol zruinovaný, v XX. storočí upravený, táto úprava nedovoľuje robiť si predstavu o tomto celku. Pôvodne mal štvorcový pôdorys a dve nárožné veže. Dodnes bol zachovaný len severozápadný trakt s dvomi nárožnými vežami. Na východe je postavená voziareň. Pozostatky kaštieľa sú obstavané rodinnými domami, kaštieľ sa medzi nimi stráca.
Tí, čo tento kaštieľ v Hradnej stavali, vybrali krásne miesto, bolo pre nich pýchou tak, ako stavba.

Hlavní dediči Imrich a Jozef Akajovci a iní sa zišli v hradňanskom kaštieli 12. XI.1781 a majetok si rozdelili. Toto delenie bolo dobové, nemusíme o ňom písať. Akajovci vždy v kaštieli nebývali, vieme, že 1851 vtedajší vlastník Jozef Akaj prenajal kaštieľ pánovi Kelerovi.

Veľkého rozkvetu kaštieľ dosiahol v čase, keď patril MÁRII MADOČÁNIOVEJ, manželka Pavla Madočániho, hlavného župana Trenčianskej stolice. Konali sa tu vtedy veľké hostiny a hostia prichádzali až z Budapešti. Pod strechou vtedy "parkovalo" aj 30 kočiarov. Hudobníci z Viedne hrávali v záhrade plnej vzácnych okrasných rastlín a kvetov.

Akajovci mali naozaj zmysel pre estetiku nielen výberom miesta stavby, ale aj úpravy okolia. Pred kaštieľom bol udržiavaný rybník s fontánou, rybami, vodnými rastlinami. 1931 tento rybník zahádzali, zostal tu len močiar.

Pani Madočániová zomrela 1894 vo veku 76 rokov na vodnatieľku. Miesto, v ktorom žila, milovala. Priala si, aby ju pochvali do krypty za kaštieľom medzi smrečiny a lipy. O kryptu sa nikto nestaral, po čase sa rozpadla. Pozostatky pani Madočániovej boli prenesené na obecný cintorín.

Majetok mal rovnaký osud ako hornodvorský kaštieľ; majiteľom bol vtedy Dr. Pavol ANDAHÁZY, synovec pani Močániovej. Tento pán vlastnil v Hradnej okrem iného aj dve krčmy a pálenicu, v ktorej pálil tzv. KVIT zo zemiakov. Pán Andaházy dal zlikvidovať okrasnú záhradu, nikto nevie z akého dôvodu. V tom čase bývala v Hradnej jedna rómska rodinu JURAJA RÁCZU, ktorý bol kočišom pána Andaházyho. Ráczova rodina bývala blízko kaštieľa, neskôr im obec postavila domček v priestoroch, kde neskôr bolo JRD. Preto toto miesto dodnes volajú CIGÁŇ.
Hradnianske panstvo po Andaházym patrilo Karolovi Alexandrovi, Deziderovi Súľovskému a Tatrabanke. Od nej ho zakúpil pán Vincent MIČURA. Tento nový vlastník sa "vyznamenal" tým, že dal vyťať stáročné lipy aj okolo tohoto kaštieľa. Kaštieľ opravil, niektoré múry boli zbúrané. Hradňanci si 1937 od pána Mičuru kaštieľ po častiach odkúpili. K rozdeleniu došlo v roku 1944. Niektorí z nových majiteľov potom v kaštieli ešte bývali.

Aké boli ďalšie osudy tejto stavby? Istý čas bol v ňom obchod, potom sa tu konávali zábavy, 1928 - 1930 sa v kaštieli vyučovalo až do postavenia štátnej školy v Hradnej.