Krása ľudovej slovesnosti

Okrem dvoch povestí, ktoré sme uvádzali v I. časti v súvislosti so Súľovským hradom, uvedieme jednu z najkrajších: SAMUEL, FLORIÁN, A ICH ŽENY.

Dvaja bratia, hradní páni, poslední obyvatelia Súľovského hradu, sídlili na hrade so svojimi manželkami, okrem nich aj strážnici a hájnici. Bratia sa najviac venovali sokoliarstvu, ich najväčšiemu koníčkovi. Obaja pekne spolunažívali, boli znášanliví, milovali sa bratskou láskou. Ich ženy však boli neznášanlivé a hašterivé. Často radšej z hradu odchádzali do revíru, len aby si ich uši od vresku a kriku žien oddýchli. Florián sa bál, aby sa v srdciach bratov neusadili tiež zloba. Odzajtra, hovoril Samuel, privstaneme ešte za tmy, urobíme potrebnú robotu a odídeme do revíru, kde je tak nádherne ticho.

Tak aj urobili. Vstali za tmy, obhliadli múry, poopravovali čo sa dalo, za rannej rosy zmizli v lesoch. Keď slnko ukončilo svoju poludňajšiu púť, obom bratom sa na opaskoch hompáľali poltucy divokých holubov. Na pustnúcom hrade veru nebola núdza o chutné, mäsité večere. Len keby tých dlhočizných ženských jazykov nebolo!

Dni utekali do nenávratna, až jedného dňa... pri poľovačke jeden sokolo prestal reagovať na nacvičené pokyny, iba nervózne prekračoval z nohy na nohu, sediac pánovi na pevnom rukávniku. Je niečím vystrašený, taký podráždený nikdy nebol, konštatoval Samuel smutne. Sokolo svojím konaním akoby zvestoval niečo nepríjemné, akoby vo vzduchu viselo niečo hrôzostrašného. Bratia neváhali, vybrali sa cestičkou na Hrad. Privítalo ich - ticho. Akoby obe hašterice prišli o svoje jazyky. Darmo obaja bratia vymetali každú škáročku, po oboch ženách akoby zem zľahla! Nuž sa vybrali hľadať ich do blízkeho okolia. Za šera, neďaleko hradu, našli mladšiu - MILENU. Už nedýchala, hlavu mala vyvrátenú smerom do šarkanej jaskyne. Sokol musel cítiť, že sa niečo deje, šepkal Samuel. Moja BETY je nezvestná, určite má na rováši smrť tvojej Mileny, vzdychal zničený Samuel.

Prešiel rok a po nezvestnej Bety i nebohej Milene rany srdca sa pomaly hojili. Na výročie tragédie sa ozvalo strašné kvílenie zdivočelej ženy. Nik ju nevidel, ale bolestný hlas postavil oboch bratov na nohy, šli ju opäť hľadať, ich snaženie bolo márne. Keď sa toto kvílenie vždy na výročie tragédie opakovalo, bratia sa rozhodli pre pokoj duší svojich...hrad opustiť. 1780 sa dostali do iného revíru a hrad pomaly chátral. Zub času bol nemilosrdnejší, ako katova sekera.

POVESTI späté s týmto krajom sú jedna krajšia od druhej. Jedna hovorí o nešťastnej láske Ľudmilky k pánovi Súľovského hradu. Tento námet bol sfilmovaný pod názvom SOKOLIAROVA DCÉRA.

Ku vzniku hradu sa viaže povesť O SMELOM SULOVI.

Pred rokmi našli zvedaví ľudia v jaskyni veľa kostí. Medzi nimi vraj aj ľudské kosti. Jeden starý pastier kráv na predmierskych lúkach povedal: Bodaj by nie, veď tam, ako mi nebohý otec rozprávali, kedysi veľmi dávno žilo strašné šarkanisko. Bola to vraj obluda, čo so zlostnými okáľmi ustavične pozorovala súľovskú kotlinu a nozdriskami nasávala blízke i ďaleké vône, vetriac po človeku. Keď zacítil človečinu, vyrútil sa z diery a nešťastníka schrumol skôr, ako stihol vykríknuť.

Nikomu nebolo vtedy radno okolo Váho chodiť. Šarkan tak bažil po ľudskom mäse, že sa mu neťažilo krúžiť nad dedinami ako jastrabovi nad lesom. Ak niekoho pristihol v lese, či na ceste, zhltol ho. Alebo také veci stváral, že dýchal sírový oheń na chalupy. Ak ľudia nechceli zhorieť, museli vybehnúť von. Vtedy ich zhltol, alebo odniesol do jaskyne. Ľudia z týchto končín odchádzali ale prichádzali aj noví osadníci. Vtedy prišla skupina s náčelníkom Mocným Orlom. Poradili sa, zostali. V tých časoch sa ľudi sťahovali často z jedných do druhých krajov. Mnohé krajiny ešte ani svoje mená nemali. Mocný Orol rozhodol, že sa načas usadia v horách. Odišli preto do údolia obkoleseného vencom vysočizných skál. Len čo dorazili, nad hlavami im zrúkol ozrutný šarkan. Švihol chvostom a zatarasil cestu z údolia skaliskami. A rozhodol, že každý deň bude mať na obed jedného zajatca. Náčelník šarkana presvedčil, že im dá na dva roky pokoj, veď čo bude mať z takých zoslabnutých a unavených ľudí? Šarkan im naozaj dal dva roky pokoj. Ľudia sa usadili v skalných dierach, v drevených domoch. Každý deň museli jedného mládenca alebo dievku priviesť. Ľudia, čo sa usádzali blízko i ďalej, nevedeli si vysvetliť, záhadné zmiznutia ich blízkych. Keď sa však staatila MILICA, jej milý - SULO, junák v najlepších rokoch, sa rozhodol ju nájsť. Vydal sa do hôr za Váhom. Sulo uvidel v noci svoju milú priviazanú o mocný kmeň stromu. Z davu ľudí vystúpil náčelník. Ozvali sa zvuky bubnov a píšťal, ako keby Milicu, dievčinu krásnu, chceli obetovať šarkanovi. Spoza skál vyšľahli plamene. Ľudia sa od Milicie vzdialili. Sulo sa spustil dolu skalami, zachárniť svoju milú. Rozrezal kožené remence a s Milicou na rukách utekal do skál. Nadránom sa vrátil k svojmu rodu. Milica všetko vyrozprávala. Rada starších rozhodla, že so šarkanom treba skoncovať. Nebojácny Sulo šiel hľadať do hôr zaklínača a spolu navždy zbavili ľudí strachu z hroznej obludy. Sulu si Slovieni zvolili za knieža. S oslobodeným kmeňom náčelnka Mocného Orla neďaleko šarkanej jaskyne postavili kniežaťu HRAD. Hrad aj mesto od tých čias nesú meno po odvážnom Sulovi.

PRÍHODY S MEDVEĎOM

V okolí Súľova koluje mnoho nielen príbehov z "poľovníckej latiny,"o stretnutiach s medveďom, ale aj povestí a chýrov. Obyčajne to boli rozprávania pred poľovačkou.
Hájnik z Hričova hovoril o tom, akého šikovného medveďa videl: Keď raz medveďa so svojimi psami prenasledoval, maco vybehol po strmom svahu a pomedzi rozkročené zadné nohy púšťa dolu vrchom balvany na zúrivých psov. Ťažké skaly uvoľňoval prednými labami.

Iný poľovník hovoril, ako si medveď lovil ryby a žaby. Kráčal hore bystrinou opatrne proti prúdu a keď zbadal rybu, mocnou labou udrel do vody, pstruha vyhodilo na breh a tam sa už stal ľahkou korisťou maca.

Na lúke, pod lesom pásol pastierik stádo dobytka. Veľký medvedisko sa ukázal na kraji hory. Hrozivo sa postavil na zadné nohy a vybral si za korisť najbližšieho býka. Býk však nepodľahol panike a vyčkával. Ani jeden zo súperov nezaútočil ako prvý. Býk spomalene postupoval, medveď spomalene, po krôčikoch, ustupoval.To sa mu stalo osudným. Chrbtom narazil na mohutný strom. Býk prudko zaútočil a celou váhou pritlačil medveďa a vyčkával kým obrovské zviera s rozdrveným hrudníkom neprestalo dýchať.Pastierik utekla po pomoc. Keď chlapi so sekerami dobehli na miesto smrteľného zápasu, dotkli sa býka, ten po obrovskom vypätí sa zrútil vyčerpaný na zem. Jeho bohatierske srdce nevydržalo...

Pekné sú povesti o medveďovi - pijanovi. Zliechovskí mládenci poznali starého medveďa, ktorý sa potuľoval, motal sa okolo dediny. Škody veľa nanarobil, ale ľudia sa vždy vyplašili. Tak mu raz pri soške sv. Vavrinca vykopali jamku na vedro a doňho naliali malinovej šťavy. Macovi to zďaleka zavoňalo, potom aj zachutilo. Mládenci však taký špás vymysleli, že do malinovky mu pridali najprv liter a potom až tri litre medoviny. Medveď bol bezmnocný, založil su laby na hruď, oprel sa o starú lipu a - potrundžený- zaspal hlbokým spánkom. Popozerali si jeho mocné laby, jeho chrup, tlamu. Nechali ho, nech sa vyspí a pokojne do lesa odíde. Ľudia, poľovníci, tí, čo počuli túto príhodu, chceli medveďa-pijana osobne vidieť. Ale rozprávač vždy najprv vypýtal tri lire medoviny. Ktovie, koľko sa z nej ušlo macovi a koľko rozprávačovi z Košece.

Podobným spôsobom sa chcel maca - zlodeja oviec zbaviť bača Martin z panstva Strečno. Tiež si obstaral vedro malinovej šťavy a do nej primiešal tuhú medovinu. Pribehol zo dediny chlapec, že bačuľa ťažko ochorela, nepomáha ani odvar z bylín, ani utieranie spodnicou proti urieknutiu, ani potieranie masťou z ropuchy, ani vydymovanie bylinkami, bačovka vraj cíti prichádzajúci koniec, nuž bača sa vyľakal, trielil dolu, ratovať si ženu. Valasi ráno vstali, videli pri válove medveďa ležať. Pri ohnisku mali nachystané drevo, začala medveďa triafať polenami, dúfali, že ho vyplašia. Ale medveďovi nič nepomohlo. Valasi vzali spod odkvapu žŕdku na obíjanie orechov a začali doňho pichať. Neprejavil známky života. Zašli valasi do koliby po retiazky, upevnili zadné nohy a pritiahli maca k vrátam koliby. Retiazky prehodili ponad veraje a vytiahli ho ako brava pri zakáľačke, dolu hlavou, aby mu mohli stiahnuť kožu.Na kameni si nože dobre nabrúsili. Starší valach začal macovi párať brucho. To ho prebralo. Zareval, reťaze roztrhal a z celej sily prášil do lesa. Valasi sa zevesili až pod strop do koliby, pri komíne, od strachu zomierali, že sa maco vráti. Maco si kdesi ďaleko vylizoval jazvu. Bača sa vrátil do koliby, bačovke sa polepšilo. Bača bol prekvapený, keď svojich valachov našiel popriliepaných popri komíne. Maco už neprišiel, valasi robili dobrotu. Ale zostalo im to natrvalo. Keď ich niekto stretol, hneď sa pýtal: Kedy bude medvedia zabíjačka?

Pramene k tejto kapitole:

1. Súľovské skaly - stručný turistický sprievodca www.redosta,sk
2. Slámka Miroslav: Kamenní strážcovia, Slovenský skauting 2003
3. Kerešová M., Horečný J.: Súľov a jeho nemí svedkovia dávnych čias, Edis, 2002