Súľovský hrad

Hrady boli dominantné a monumentálne stavby stredoveku. Sú svedkovia dávnych čias, symboly feudálnej moci, ovenčené príhodami, bájmi, povesťami, tajomnosťou. Len na krátkom úseku Považia ich máme neúrekom: Čachtice, Tematín, Beckov, Trenčín, Vršatec, Košeca, Lednica, Bystrica, Súľov, Beckov, Hričov, Budatín, Lietava, Strečno. Starý hrad.
So Súľovským hradom sa stretávame ako s vlastníctvom rodu Súľovských.

Na začiatku XVI. strč. sa o hrad staral Mikuláš Kostka. Šľachta je rozdelená do dvoch táborov v čase vládnutia dvoch kráľov Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského. Kostkovci boli na strane Zápoľského a majiteľmi lietavského panstva aj s hradom. Zmocnili sa Strečna, 1528 Budatína. Proti nim boli úhlavní nepriatelia páni Bystrického hradu - PODMANICKÍ. Kostka obsadil bezprávne Súľovský hrad... Podmanickí sa obracajú na kráľa, žiadajú, aby Kostka opustil Súľov, atď. Nevieme, akým spôsobom si Padmanickí podmanili Súľov, faktom je, že v portálnom súpise je hrad Súľov zahrnutý k majetkom rodu Podmanických až do roku 1552.

Nároky Podmanických na Súľov panovník neuznal. 1550 ho daroval Sebastiánovi Sirmiensisovi. (O tom sme už hovorili.) Nikto sa však hradu vzdať nechcel. Ani Rafael Podmanický. Sebastian Sirmiensis bol vplyvný pán, o hrad sa súdil. Nakoniec ho aj dostal. (Zostal v rukách tohoto rodu, boli to jeho poslední vlastníci.)

Katarína Bošániová, manželka Žigmunda II. (zosobášili sa v Súľove) začala 1782 obnovovať hrad Súľov. Panovník Leopold I., súhlasil.Stálo ju to dosť energie a financií. Zomrela na týfus. Práca boli prerušené. Jej syn GAŠPAR Súľovský hrad úspešne bránil proti rákociovskému vojsku.

Aké boli ostatné osudy tohoto hradu? Historické pramene dokumentujú veľmi zlý stav. Jeden člen rodu Sirmiensis ( je to údaj z roku 1739) má list o tom, že môže bývať na hrade a užívať jeho kuchyňu. Pod pokutou 50 zl. sa mal statrať o jeho údržbu. Na obecné útraty mal byť vydržiavaný aj strážnik. Na ťarchu obce sa mala opraviť aj strecha. Dedičia Sirmiensisovcov si rozdelili hradný hnuteľný majetok. Každý si odniesol svoj podiel. Trvalo to do roku 1759. Sirmiensisovci už na hrade nebývali. Hrad strážili do roku 1780. Potom sa už o hrad nikto nestaral. Jeho osud spečatilo zemetrasenie 15.I.1858 večer. V článku (v zo vtedajších novín v roku 1925) Ivan Houdek píše: "Starí ľudia v Súľove tvrdia, že tento hrad stál ešte v pomerne nedávnej dobe v dobrom stave, ale náhle sa zatriasla zem a hrad s hrozným hukotom sa premenil na sutiny."

Je smutné, že tento hrad ako cenná historická pamiatka zostal po dve storočia bez povšimnutia a bez poskytnutia základnej pomoci od svojich majiteľov. Hrad sa neudržiaval ani neopravoval. Exponovaná poloha, mráz, dažde, vegetácia, pomaly a nezadržateľne dokonali svoje zhubné dielo. Niekdajšia pevnosť sa stala ruinou. Ešte pred necelou stovkou rokov (1925!) zvedavý návštevník, či náhodný turista mohol uvidieť: "...vchádzame do sklepenej, v skale vytesanej spodnej miestnosti a schodmi, tiež do skaly vyrytými, do zavalenej o bralnú stenu sa opierajúcej poschodovej miestnosti a pomocou rebríka cez nízku sklepenú chodbu do ešte vyššej, čiastočne na brale sediacej časti hradu. Odtiaľ hore bralom sa dostávame k cisterne tri metre hlbokej a do skaly vtesanej, a potom medzi zbytky strážnej veže, stojacej na samom temeni hradného brala, odkiaľ sa dá pozorovať kraj ďaleko na juh, západ i východ. K hradu patrí ešte jedna, na západ obrátená, neveľká budova a konečne na vrcholci mohutného brala vytesaná, na sever obrátená, dnes s nebezpečím prístupná pozorovacia komôrka, z ktorej sa dá sledovať kraj na sever, ale aj na západ a na východ. Medzi tými časťami hradu bol malý dvor, obrúbený čiastočne bralnými stenami a od východu múrom, dnes už len miestami badateľnými. Toto sú skromné zbytky najmenšieho, ale veľmi zaujímavého považského hradu."( citované z článku Ivana Houdeka z roku 1925).

(Poznámka: ak by sa záujemci chceli dozvedieť viac o Súľovskom hrade, nájdu v spomenutej monografii M. Kerešová a I. Horečný: SÚĽOV a jeho nemí svedkovia dávnych čias, v jednástej kapitole tejto publikácie vynikajúcu štúdiu Ing. arch.Dr. Zdeňka Gardavského, ktorý napísal podrobnú, vecnú, informačne nasýtenú exkurziu priestormi Súľovského hradu: Hrad, Hradné územie, skalné klenby, hradné brány, hradná veža, hlavná veža, Dolný palác, Obytná budova, Opevnenie, atď.)

Aký bol význam tohoto hradu? Určite predovšetkým vojenský. Nebol rozsiahly. Posádka? 15-25 mužov. Najúčinnejším prostriedkom bol výnimočne obťažný prístup k hradu.
Z dobových prameňov poznáme len DVA prípady ohrozenia hradu. 1241, pri Tatárskom vpáde, Súľov ohrozený nebol. Husitský veliteľ Svidrigal sa zmocnil hradu 1440. Po kráľovskej intervencii musel však hrad vrátiť. Útokom povstalcov Rákociovcov v roku 1708 hrad odolal. Turci v roku 1663 hrad neohrozili, pohybovali sa južnejšie. Prepadové oddiely šírili strach, vyvolali paniku, pochytali zopár ľudí, zmocnili sa koristi.

Posádka mala okrem ochrany hradu aj ochranu poddanských obcí pred vyčíňaním zbojníkov. Na začiatku XVIII. storočia ich bolo na Považí neúrekom. Nie je náhodou, že v tomto čase zbojníčil aj náš legendami opradený Jurko Jánošík.

Nepočetná vojenská posádka na hrade získavala pod vedením svojho kapitána vojenskú zručnosť, sečné a bodné zbrane, streľba z lukov a z kuší, neskôr aj z muškiet a pištolí, to boli na hrade známe zbrane.

V tejto dobe vyrástol na významného vojvodcu v Turčianskej stolici maršál Andrej HADÍK, chudobný chlapec z jezuitského lýcea sa stal svojou inteligenciou, bystrosťou a chrabrosťou jednou z najvýznamnejších vojenských osobností Rakúska.

Skôr, ako skončíme stručný historický prehľad začiatkom XVIII. storočia a dostaneme sa na prah MODRENÉHO VEKU, všimneme si ešte osudy rodu Sirminiensis. Ondrej I. rozdelil rod na tri vetvy.

PRVÁ: boli to potomkovia Štefana I. Bolo ich veľa a neboli zaujímaví.

DRUHÁ: Žigmunda II. Šlo o jeho dvoch synov Gašpara a Žigmunda III. Gašpar zomrel 1719 a jeho syn sa oženil s Klárou Segnerovou, ktorá pôsobila dlhé roky v bratislavskom senáte. Ďalšia generácia tejto vetve má v roku 1769 patróna a inšpektora evanjelickej cirkvi v osobe Karola Súľovského, ktorý písal svojej manželke listy krásnou slovenčinou už v tej dobe. Bol prísediacim Trenčianskej stolice.Umiera na začiatku XIX.strč. 1803. (Časť jeho epitafu písaného latinčinou je možné si prečítať na náhrobnom kameni čiastočne zničeného na evanjelickom cintoríne v Súľove.) Ďalší Gašparov syn František Sirmiensis mal za manželku Juliánu tiež z rodu Sontágovcov. Obaja boli evanjelici. Z ich detí František bol armádnym kapitánom, prísediaci Trenčianskej súdnej stolcie, významný patrón súľovskej ev. a.v. cirkvi. Dcérou Františkou táto vetva rodu vymiera.

Žigmund III. ako druhý syn Žigmunda II. a Kataríny Bošániovej. Mali spolu sedem detí. Ak je niečím zaujímavý, tak tým, že si do kalendára nezapísal dátum svojho narodenia ale dátum prvej noci strávenej s manželkou (30.11.1690). Nežil so svojou rodinou v Súľove, presťahovali sa neďaleko Bánoviec. 7.11. 1723 zomiera. Pochovaný je v Súľove. Jeho rodina sa roztratila.

TRETIA vetva bola vetva Teodóza II.Teodóz bol do 1660 prísediacim horného okresu Trenčianskej stolice. Dvakrát ženatý. Pochovaný do krypty katolíckeho kostola, neskôr prenesený do krypty evanjelického kostola. Jeho syn Ladislav rozšíril túto vetvu do Zemplínskej stolice bol aj vyslancom na krajinskom sneme. Tento rod sa skutočne rozšíril, rozvetvil a prišiel do vzťahu s mnohými inými rodmi.

Nevysvetlilo sa celkom presne prečo priezvisko Sirminiensis písali jedni, a druhí písali --Súľovský.

Rodový erb tejto rodiny sa zachoval - tvorí modrý štít v ktorého dolnej časti je zelené trojvršie a vznášajúce sa slnko s ľudskou tvárou. Klenotom je zlaté slnko zo štítu. Do erbu neskôr pribudli nové prvky.

O posledných potomkoch vieme: Pani Terézia Baranyayová (Šaľa) sa v rámci výmeny rodín vysťahovala do Maďarska, ich majetok bol skonfiškovaný, usadila sa blízko Budapešti, po revolúcii v Maďarsku (1956) sa odsťahovala do Švédska, potom do Anglicka, pracovala pre BBC v maďarskom oddelení. Po páde železnej opony sa vrátila na Slovensko, do Žihárca (v roku 1991). Rodina Alexandra Imricha Súľovského, námorného kapitána diaľkovej plavby žila v Bratislave. Pochovaný je v Žiline. Táto vetva vymrela po meči 1997. Podľa zistených informácií viacerí potomkovia rodu Sirmiensisovcov - aj zo zahraničia - navštívili Súľov.